Redhawk

Po pár rozhovoroch s rôznymi ľuďmi na tému Bytostí (Anjelov, Démonov, duchov, Bohov a podobne)  vcelku ma začal zaujímať názor cirkvi ( konkrétne rímsko-katolíckej) a zarazila ma jedna základná vec, exorcizmus. Ide tu o veľmi tesný pohľad na Bytosti a mágiu. Z pohľadu katolíckej cirkvi je Mágia priraďovaná Satanovi a démonom (Démoni z gr. daimon – u gr. básnikov často dobre zmýšľajúci Boh, ochranný Boh, vnútorný hlas človeka). Národy všetkých dôb poznajú démonov, rozdielnych, pokiaľ ide o vlastnosti, postavenie a účinnosť. Výraz „démoni“ sa v súčasnosti najčastejšie používa v užšom zmysle o „škodiacich“ duchoch. V minulosti však neboli tak jednoznačne zaradení. Išlo skôr o skupiny Bytostí ktoré boli ochotné komunikovať s ľuďmi. Exorcizmus je súčasťou Kresťanstva nie len katolíckej cirkvi, preto som začal hľadať rôzne zdroje informácií a tiež osobné stretnutia s niektorými kňazmi. Zistil som jednu veľmi zaujímavú informáciu, na Slovensku sú 3 kňazi-exorcisti (1 v Bratislave (pán S.), 1 vo Zvolene (pán K.) a 1 by mal byť v Prešove alebo v Košiciach bohužiaľ na jeho meno som nenarazil). Čo vlastne exorcizmus je? No Ježiš dal silu zahánať zlo svojim učedníkom a dal im aj silu nad zlými duchmi, a to je vlastne exorcizmus. Podľa dona Amortha v knihe Exorcisti a psychiatri  uvádza nasledovné:

*/*

Existuje ešte zvláštna satanova činnosť, t.j. osobitné, výnimočné obťažovanie. To sa často stáva našou vinou, ale aj vinou iných. Toto zlo môžeme klasifikovať podľa štyroch kategórií, i keď medzi exorcistami ešte neexistuje spoločný jazyk na opísanie týchto javov.

   1. ovládnutie: diabol vstúpi do ľudského tela a prejavuje sa gestami a slovami. Tu je jasné,že sa satan nikdy nemôže zmocniť duše.

    2. trýznenie: démon zasiahne osobu utrpením a zlom, pôsobiac na zdravie, medziľudské vzťahy a na prácu. Dá sa to veľmi ťažko rozlišovať, lebo tieto zlá často prichádzajú od Satana nepriamym a nejasným spôsobom, takže sa zdá, že ich pôsobenie je prirodzené. Postihnuté osoby často nenájdu pochopenie ani u najvyšších cirkevných hodnostárov. Hľadajú teda pomoc u rozličných mágov a čarodejníkov. Problémy sa hromadia, lebo každá mágia čerpá z kráľovstva tmy. Je nerozumnou ilúziou myslieť si, že biela mágia, teoreticky dobre mienená, môže využívať moc zlého, aby privodila dobro a vylúčila zlo. Mágia je totiž vždy čierna, vždy zlá, i keď je predkladaná ako "dobrá".

    3. znepokojenie: obťažovanie, ktoré zasiahne vnútorný pokoj a psychicko-citovú rovnováhu. Satan zaútočí, spôsobiac nepokoj, strach a vnútorné súženie.

    4. zamorenie: Tu sa rozumie zlo, ktoré zasahuje veci a zvieratá. Katechizmus katolíckej Cirkvi hovorí, že exorcizmus možno vykonávať aj na veciach a v skutočnosti sa stáva, že niekedy je potrebné exorcizovať veci a miesta. Pokiaľ viete aspoň základ práce budete s tým súhlasiť. Pretože energia myšlienky ( alebo energetická informácia) môže byť prenesená aj na vec ako napríklad amulet.  Tieto osobitné zlá, ktoré však nikdy nemajú moc nad dušou, môžu zasiahnuť človeka zo štyroch príčin:

a) z iniciatívy démona. Na základe slobody, ktorú Boh udelil stvoreniam, on sám toleruje, keď Satan koná zle, i keď sa to nezhoduje z Božou vôľou. Nemáme to chápať ako zhovievavosť voči zlu, než ako bezprostredný Boží zásah. Dôvody tejto božskej vôle nám sčasti unikajú, vieme však, že Boh má moc premeniť zlo na dobro.

Mnohí svätí boli postihnutí posadlosťou, trýznením, obťažovaním a očistili sa skrz zásluhy Pátra Pia, farára z Arsu, svätej Gemmy ...Nezabúdajme na hodnotu kríža. Satanské zlo, obetované ako obeť Bohu, má nesmiernu spasiteľskú silu.

b) časté navštevovanie nebezpečných miest: mágov, vykladačov kariet, satanských skupín, špiritistických seansí.

c) zotrvávanie v ťažkom hriechu. Časom svedomie "stvrdne" a zlo v nás zapustí hlboké korene.

d) kúzlo býva najvšeobecnejšia príčina a týka sa až 90 % prípadov, pričom nezávisí od ľudí, ktorých zlo postihuje. "Kúzlo" znamená zlo, spôsobené mocou démona. Kto ho môže robiť? Nie každý, iba ten, kto je reálne v kontakte s diablom. Existujú rozličné formy kúzla: porobenie, puto, urieknutie. Za kúzlo je zodpovedný ten, kto ho prikazuje, alebo sa ním zaoberá. Proti nemu môže Cirkev bojovať EXORCIZMOM.

*/*

Čiže podľa toho cirkev uznáva existenciu mágie a evidentne má z nej strach. Na druhej strane dosť liečiteľov-psychotronikov dokáže očistiť priestor, človeka či predmet od negatívnej energie a podľa mňa negativitu nie je možné neutralizovať negatívnym. Ale vlastne je to momentálne jedno. Cirkev uznáva existenciu Bytostí ( negatívnych a aj pozitívnych Anjelov) to značí, že kontakty ľudí, ktorí nie sú členmi cirkvi  s Bytosťami sú realne z pohľadu kňazov.

Démon existuje nielen ako symbol zla, ale aj ako hmotná skutočnosť Pavol 6 v roku 1974

 Už tri storočia latinská Cirkev, na rozdiel od ortodoxnej cirkvi a iných protestantských vyznaní, takmer úplne zanechala exorcistické poslanie. Máme celé biskupstvá, ktoré sú proti exorcismu, tak, ako aj celé národy, kde exorcizmus neexistuje, napr. Rakúsko, Švajčiarsko, Španielsko, Portugalsko. Je to veľmi závažný nedostatok! Páter Elias Vella ( kňaz exorcista z Malty) tieto veci dáva dokopy s Parapsychológiou ( parapsychológiou rozumie psychologický rozbor človeka s prihliadaním na svet vnímaní aj s energiami a bojom Dobra a Zla). Keď sa kňaz stane biskupom, stretne sa s článkom Kódexu kanonického práva, ktorý mu dáva úplnú autoritu menovať exorcistov. Minimum ktoré možno požadovať od každého biskupa je, aby aspoň raz asistoval pri exorcizme vzhľadom na to, že má prijať také dôležité rozhodnutie. Žiaľ, takmer nikdy sa to nestáva.“ Taká je bolestná, ale realistická pripomienka P. Amortha. Konštatovanie takej nevery medzi biskupmi sa dostalo aj do uší Jána Pavla II., ktorý poznamenal: „Kto neverí v diabla, neverí v evanjelium!“ Tento druh nevedomosti vo vnútri Cirkvi oslabuje účinok boja proti Zlému a otupuje zbrane, ktoré Cirkev už celé storočia má. To je prípad nového vydania Rituálu exorcizmu nedávno prezentovaného Konferenciou biskupov Talianska. P. Amorth vysvetľuje: Druhý vatikánsky koncil žiadal revíziu niektorých častí starého Rituálu. Bola potrebná iba korekcia, nie však jeho prepracovanie! V starom Rituáli boli modlitby, ktoré majú skúsenosť dvanástich storočí. Všetci exorcisti sme na skúšku, na prechodnú dobu, použili modlitby z nového Rituálu. Zistili sme, že sú úplne neúčinné.“ Požiadali sme P. Amortha, aby nám vysvetlil na niekoľkých príkladoch nedostatky nového Rituálu: „V bode 15 sa hovorí o prekliatí a o tom, ako sa pri ňom treba správať. Prekliatie je zlo zapríčinené inou osobou pomocou diabla. Môže byť spôsobené viacerými spôsobmi ako sú: porobenie, pobosorovanie, zarieknutie, vudú, macumba. Rímsky rituál vysvetľoval, ako mu treba čeliť. Nový rituál však tvrdí, že v týchto prípadoch je úplný zákaz konať exorcizmus, čo považujem za absurdné! „Prekliatie“ je dlhodobou a najčastejšou príčinou posadnutia a zla spôsobeného diablom najmenej v 90 percentách. Ako teda povedať exorcistom, aby nevykonávali túto činnosť!

V bode 16 sa tvrdí, že exorcizmus sa nemá robiť, ak nie je istota, že diabol je prítomný. Avšak istotu že démon je prítomný máme až vtedy, keď robíme exorcizmus.

Horeuvedené žiaľ nasvedčuje neskúsenosti a riskuje, že spôsobí škodu alebo nevyrieši škody spôsobené satanom. Je normálne, že sa v tomto bode spytujeme komisie, ktorá pracovala na novom Rituáli, či v nej boli prítomní experti, v tomto prípade exorcisti. Všetko nasvedčuje tomu, že nie. V tomto prípade sa samotná Cirkev postarala o priaznivý dopad situácie tým, že rozhodla nepoužiť nový Rituál a dala súhlas exorcistom, aby požiadali biskupa, aby mohli používať starý. To je spôsob, ako vyjsť v ústrety tým, čo sa snažia očistiť naše duše od jedovatého znečistenia. „Všetko by sa malo požehnávať a ochraňovať - dodáva P. Amorth - domy, školy, komunikačné prostriedky... Dnes však ochrana pred diablom už prakticky neexistuje. Neexistujú už ani modlitby proti nemu. Sám Ježiš nás však v Otčenáši naučil modlitbu oslobodenia: Zbav nás od Zlého, čiže zbav nás satana. Do taliančiny bola preložená chybným spôsobom a teraz sa modlí: „zbav nás zlého.“ Hovorí sa tu o všeobecnom zle, ktorého pôvod v podstate nepoznáme. Zlo, proti ktorému nás náš Pán, Ježiš Kristus, učil bojovať, je konkrétna osoba - je to satan“.

Ak chceme ísť do hĺbky, najmä ak sa pozeráme na všetky formy mágie a okultizmu, pravou príčinou je nedostatok viery. Človek sa už prestal uchyľovať k Bohu a ku spôsobom, čo ho približujú k Bohu (modlitba, sviatosti, duchovné osoby), ale obracia zrak k svetu ezoterizmu. Biblia však hovorí jasnou rečou. V biblických textoch viac ako tridsaťkrát nájdeme mágiu a čarodejníctvo. S takýmito textami sa najčastejšie stretáme v Deuteronómiu. „Keď prídeš do zeme, ktorú ti dá Pán (alebo do pohanskej zeme kde je pohanský ľud), varuj sa napodobniť ohavnosti tamojších národov. Nech niet medzi vami nikoho, čo by kázal svojmu synovi, alebo dcére prejsť ohňom, alebo takých, čo by sa vypytovali, hádačov. Dávaj pozor na sny, na znamenia, nech niet čarodejníkov, zaklínačov, ani nikoho čo by sa radil s duchmi alebo veštcami, alebo by sa pýtal mŕtvych. Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi“ (18, 9 - 12).

(Z knihy „Exorcisti a psychiatri od dona Amortha)

+++///+++

Dogmatika: Teologická demonológia ''Mysli slobodne. Uč sa slobodne.''

Dogmou je: „Diabol má na základe Adamovho hriechu určitú vládu nad ľuďmi

 Kristus označuje diabla ako knieža tohto sveta . Sv. Pavol ho nazýva bohom tohoto sveta . Vykupiteľským Kristovým dielom bola diablova vláda principiálne premožená. Jn 12,31: „Teraz bude vyhodené knieža tohto sveta“. Hebr 2,14: vzal na seba prirodzenosť krvi a tela...“preto, aby smrťou zničil toho, ktorý má moc nad smrťou, totiž diabla“... Por. Kol 1,13; 2,15; 1 Jn 3,8. Pri poslednom súde bude diablova vláda úplne, dokonale a s konečnou platnosťou zlomená.

    * Sily a mocnosti: sa v NZ zvlášť u sv. Pavla nazývajú zlé vládnuce sily (démoni), pokiaľ ešte uplatňujú svoju moc v terajšom veku (Eón). Keďže NZ nezaujato preberá skúsenosti ľudstva a očistené ich odovzdáva ďalej, smieme predpokladať, že v prípade týchto síl ide o osobné zlo vo svete, pokiaľ sa prejavuje v jednotlivých oblastiach a dimenziách človeka ako sebaoslavovanie, ktoré vedie k hriechu a smrti . Tieto sily a mocnosti premohol Ježiš Kristus smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním. No táto ich bezmocnosť ešte zostáva zahalená. Atmosféra „tohto sveta“ je ešte napojená ich prítomnosťou a vedie k pokušeniu a prenasledovaniu kresťanov. Z dogmatického hľadiska je toto pôsobenie „dopustené“

    * Pomer diabla k človekovi: Dejiny spásy sa zmieňujú o 3 etapách, v ktorých diabol so svojou družinou zvlášť prudko útočí na ľudstvo: pri zvedení prarodičov k hriechu, v boji proti Kristovi a na konci času. Medzitým prebieha „normálna“ diabolská činnosť, aby čo najviac ľudí naveky zahubil: pokušenia prostredníctvom fantázie, pudovosti; príležitosti, démonickí ľudia, mimoriadne prostredníctvom posadnutosti, démonický špiritizmus, mágia, satanizmus – proti tomu vyháňanie diabla v priebehu tohto svetového času slúžiť oslave Božej a k pokoreniu zlých duchov na konci času. Veriaci kresťan už nie je pod vládou diabla , no jednako potrebuje úzke spojenie s Kristom a stálu bdelosť

 Existencia, pôvod a počet anjelov

 V katolíckom učení sú anjeli považovaní za osobné bytia, t.j. bytia s rozumom a slobodnou vôľou, ale rozdielne od ľudskej prirodzenosti a dokonalejšie ako ona. Teda anjeli nie sú ani zosobnením prírodných síl ako bohovia v polyteizme, ani personifikácie Božích vlastností a činnosti ako vysvetľujú racionalisti novoveku. Kto vychádza z predpokladov materialistického alebo panteistického monizmu, nemôže uznať existenciu osobných duchov; takisto odmietnutie autority Písma sv. a prijatie predpokladov racionalizmu, podrýva učenie o anjeloch, lebo na základe samotného rozumu ťažko možno dokázať, že anjeli existujú. Niektorí historici náboženstva sa pokúšajú naturalisticky vysvetliť vznik viery v anjelov: vidia v židovskokresťanskom učení o anjeloch stopy dávneho polyteizmu alebo odvodeniny babylonských a perzských predstáv. Existenciu anjelov popierali už saduceji .

 Meno: „anjel“ (z gréckeho: angelos = posol, lat. Nuntius, missus = poslaný, legát) je meno služby, nie prirodzenosti (sv. Augustín). Podľa prirodzenosti sú totiž anjeli duchovné bytosti, stávajú sa však anjelmi tým, že vykonávajú rozličné posolstvá.

 Jestvovanie anjelov je dogma. Podľa definície IV. Later. A I. Vatikánskeho koncilu: „Boh ... spolu od počiatku času z ničoho stvoril oboje tvorstvo, duchovné a hmotné, totiž anjelov a (hmotný) svet“.

 Súčasnosť stvorenia sveta a anjelov a hmotného sveta nie je definovaná (simul môže znamenať aj: spolu, dohromady; por. Sir 18,1), ale je to učenie kvalifikované ako sententia comunis.

 Písmo sv. – už v najstarších predexilových knihách dosvedčuje existenciu anjelov, ktorí oslavujú Boha a prinášajú ako Boží služobníci a poslovia ľuďom Božie príkazy. V dobe exilu táto viera značne vzrástla. V Písme sv. Starého zákona máme dosť časté zmienky o nadľudských rozumných bytostiach; Lóta s jeho rodinou vyvádzajú anjeli zo Sodomy ; anjel Boží vystupuje v živote Agary ; prorok Izaiáš pozoruje vo svojom videní okrídlených serafínov, ako oslavujú Boha ; anjel vyslobodzuje troch mládencov z ohnivej pece ; v knihe Danielovej čítame o nadľudských bytostiach, Michalovi a Gabrielovi; v rozprávaní o Tobiášovi hrá hlavnú úlohu anjel, ktorý o sebe hovorí: „Ja som anjel Rafael, jeden zo siedmich, ktorí stojíme pred Pánom“ .

 Starý zákon pozná aj neviditeľné nadľudské a zlé bytosti. Rozumnú, ale zlú bytosť, ktorá zviedla prarodičov, charakterizuje Kniha Múdrosti takto: „K neporušiteľnosti totiž stvoril Boh človeka... závisťou však diabla prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou“ . Uvedený text je určite výrazom židovskej tradície, ktorá videla v symbole hada osobnú, zlú a nadľudskú silu. O satanovi, nadľudskej bytosti sa zmieňuje kniha Jób ; tiež čítame, že Asmodej – osoba zlomyseľná a neviditeľná – uškodil Sáre, budúcej Tobiášovej žene .

 Je charakteristické, že v uvedených textoch vystupujú tieto zlé alebo dobré nadľudské bytosti ako celkom závislé na Bohu a nie ako sily s Bohom bojujúce; v ich opisovaní teda nie je nič, čo by naznačovalo, že sú to nižší bohovia polyteizmu. Spôsoby, ako sa anjeli opisujú, sú celkom druhoradou vecou a preto sa tu môžeme stretnúť s predstavami známymi z náboženskej kultúry Babylončanov a Asýrčanov (okrídlení cherubíni); napokon tu mohla byť spoločná tradícia siahajúca až k prvotnému zjaveniu.

Na základe biblických pomenovaní teológovia od Pseudo-Dionýza rozlišujú podľa jeho príkladu tri hierarchie anjelov a v každej z nich sú tri chóry alebo rady anjelov: Serafíni, Cherubíni, Tróny – Panstvá, Kniežatstvá, Mocnosti – Sily, Archanjeli, Anjeli.

 Rozdelenie anjelského sveta do 9 chórov a s tým spojené, z novoplatonizmu pochádzajúce učenie o osvecovaní nižších radov vyššími, nie je pravda viery, ale slobodná teologická mienka. To isté platí o scholastickom rozdeľovaní anjelov na: angeli assistentes, a angeli ministrantes . Do prvej skupiny sa počítalo prvých šesť chórov, do druhej skupiny tri ostávajúce chóry podľa Pseudo-Dionýza. Podľa svedectva Zjavenia sa nedá toto rozdelenie anjelov na funkcie anjelov asistujúcich a slúžiacich chápať ako výlučné.

Na rozdiel od ľudskej prirodzenosti, ktorá je zložená z ducha a tela, je prirodzenosť anjelov čisto duchovná, t.j. voľná od akejkoľvek hmotnosti.

Podľa svojej podstaty: anjeli sú bytosti číro duchovné, celkom nehmotné, fyzicky jednoduché.

Preto svojou prirodzenosťou prevyšujú prirodzenosť ľudí (v nadprirodzenom poriadku však človek môže prevyšovať anjela. Tak Kristus – človek nekonečne prevyšuje všetkých anjelov a Panna Mária – hoci je len ľudskou osobou – je kráľovnou aj anjelov.)

Každý anjel je kompletná, jedinečná, rozumná a svojprávna podstata, t.j. bytosť osobná. Ako osoba je teda každý anjel nositeľom svojej podstaty, svojich vlastností a svojej činnosti.

Písmo sv. nič nevie o nejakom tele anjelov a nazýva ich duchmi; zjavenie sa anjelov možno vysvetliť nejakým prechodným, zdanlivým telom alebo víziami obraznosti a podobami vo sne. Písmo sv. výslovne označuje anjelov ako duchov (spiritus, pneumata).

Ťažkosť proti nehmotnému chápaniu anjelských bytostí prináša miesto z listu ap. Júdu v 6-7 slovami: „Podobne aj anjelov, ktorí si nezachovali svoju vznešenosť“ – v. 7. „takisto smilnili a šli za zakázaným telom“, ak sa vzťahuje na anjelov v predchádzajúcom verši a nie na obyvateľov Sodomy a Gomory. Ak je prvý význam správny, podobne ako vo v. 9, potom v ňom vidíme narážku na rozšírené podanie v neskorom židovstve a v prvých kresť. storočiach, podľa ktorého sa anjeli dopustili pohlavného spojenia s ľudskými ženami (por. Gn 6,2) a boli za to potrestaní Bohom. Spisovateľ pripomína čitateľom im známe podanie, aby im podal názorný príklad Božej spravodlivosti, bez toho, že by chcel niečo záväzné povedať o prirodzenosti anjelov.

Prirodzené vlastnosti anjelov sú:

    * nesmrteľnosť

    * veľký rozum a dokonalé prirodzené poznanie

    * vynikajúca slobodná vôľa a moc.

Prirodzená nesmrteľnosť anjelov

Sent. communis teológov je: Anjeli sú svojou prirodzenosťou nesmrteľní.

Ich prirodzená nesmrteľnosť vyplýva z ich čírej duchovnosti anjelskej prirodzenosti. Sú totiž nehmotní, nepozostávajú z fyzických čiastok a tak nepodliehajú podstatnej zmene, ktorá znamená stratu života. Anjel by však prestal jestvovať, keby mu Boh odňal zachovávanie, t.j. udržovací vplyv.

Rozum a moc anjelov

Ako duchovné bytosti majú anjeli rozum a slobodnú vôľu. V dôsledku čírej duchovnosti ich prirodzenosti rozumom poznávajú a vôľou chcú dokonalejšie ak ľudia, ale podstatne nedokonalejšie, ako je nekonečné poznanie a vôľa Boha.

Dokonalé prirodzené poznanie je im vrodené. Každý anjel podľa stupňa svojej bytostnej dokonalosti bez učenia prirodzene poznáva Boha, seba, iné tvory a zákony prírody. Toto prirodzené anjelské poznanie Boha však nie je videním Boha, lebo nijaký tvor nemôže svojimi prirodzenými silami Boha priamo vidieť. Teda prirodzene poznáva anjel jestvovanie Boha, jeho vlastnosti prostredníctvom svojej podstaty, totiž zo svojho jestvovania a zo svojich vlastností.

Vynikajúca slobodná vôľa anjelov

Anjeli majú vynikajúcu slobodnú vôľu. Táto je primeraná spôsobu ich veľkého poznania tak, že podľa sv. Tomáša anjel prvým rozhodnutím svojej vôle sa nezmeniteľne pridŕža dobra alebo zla. Slobodná vôľa anjelov je dôsledkom ich rozumnosti a zodpovednosti, Písmo sv. informuje, že niektorí z ich zhrešili a to by bolo bez vnútornej slobody nemožné. Teda slobodná vôľa zapríčinila pád zlých anjelov a ich večné zavrhnutie: „Veď Boh neušetril ani anjelov, ktorí zhrešili“ .

Vôľa anjelov je silnejšia ako ľudská a môže ovplyvňovať hmotu spôsobom pre človeka užitočným alebo škodlivým, ako o tom hovoria knihy Daniel, Jób, Tobiáš, Skutky apoštolov , evanjeliá sv. Matúša a Jána .

 U anjelov je istá postupnosť v ich činnosti, teda akási časovosť. Táto sa však nedá merať časovosťou hmotných vecí, u ktorých je vývoj, starnutie a zánik, čoho u anjelov niet. Trvanie anjelov sa volá vekovitosť – aevum.